Ako Bača Ondrej zbojníkov od zboja odviedol

Boli časy, kedy sa ľudia báli zbojníkov. Ej veru, poľahky sa tí dostali k peniažkom. Tu zastavili kočiar a vzali pánom truhlice s dukátmi a šatami. Tam prepadli ženičky, čo išli na trh s potravinami. Tamto zasa nedali pokoj pastierom a kradli im dobytok. I prišli aj do koliby Baču Ondreja. Ten ale práve nebol doma. Ako bolo jeho dobrým zvykom, bol práve s ovečkami na paši. Vráti sa Bača Ondrej domov, ovečky zaháňa do košiara a tu si pred neho stane chlap ako hora, okále vypleštené, čelo pokrčené, v ruke pištoľ a reve: "Stoj, tisíc striel pálených, daj dukáty, žinčice i všetky ovce." Bača Ondrej sa na neho pozerá, tiež oči vypleští, tiež čelo zvraští, ale ovečky pekne do košiara zaženie. Valašku vezme do ruky a vraví: "A teba kde vychovali, že statočného človeka ani pozdraviť nevieš?" A aj sa hneď do zbojníkov pustil. Že čo sú to oni za zbojníkov, keď ožobračujú statočný slovenský ľud. Či ich mamy tak vychovali, aby starším brali aj ten posledný kúsok chleba? Či slovenskí ľudia majú chudobu trieť a ožobračovať ich majú nielen páni, ale ešte aj slovenskí zbojníci? Ej veru, naložil im Bača Ondrej, čo sa do nich zmestilo. Stáli tam, okúňali sa, ale Bača Ondrej im nedal vydýchnuť. "No, chlapci moji, ak ste statočného slovenského rodu, ta sa do roboty. Ovečky treba podojiť. Dreva na oheň narúbať, žinčice spraviť i syra a, keďže sa nás dosť nazbieralo, i halušiek navariť. Veď po statočnej robote budeme hladní, ani vlci." Či chceli, či nechceli, museli sa zbojníčiská poctivej roboty chytiť. Lebo zbojstvá na salaši u Baču Ondreja nikomu neprešli. A tak jeden išiel halušky variť, ďalší dvaja pomáhali pracovať s mliekom a sám zbojnícky kapitán Martin si sadol ku ovečkám spolu s Bačom Ondrejom a dojili a dojili, až kým všetky ovečky nepodojili. Potom si sadli k bryndzovým haluškám so slaninkou a veru dobre im bolo. Zbojníckemu kapitánovi sa však od Baču Ondreja nechcelo odísť. Rozpustil družinu a zostal na salaši pomáhať. A šlo mu to dobre. Aj ovečky si ho obľúbili.