Ako sa Bača Ondrej s medveďom zbratal

Smutno býva občas na salaši bačom. Hlavne, keď sa zima blíži. I teraz tomu tak bolo. Bača Ondrej zahnal ovečky k pánovi do dediny na statok. Ale že horu miloval, za kolibou mu bolo clivo, nuž vybral sa tam. I bez ovečiek. Vzal si teplú huňu, v hore si dreva narúbal na celú zimu, poživne prihotovil, ale otupno mu bolo. Nemal sa kam celé dni poberať. Posedával pred kolibou, pozeral do prázdneho košiara a pesničky si nôtil smutné - neveselé. Čakal, kedy napadne sneh. Ale tomu sa akosi nechcelo. Nuž sa len tak, ako zvykol hovorievať, po daromnici, vybral do lesa. Sám, s píšťalkou, na prechádzku. Prišiel k jaskyni a pred ňou na kameni sedí a vzdychá Maco. Maco pozerá na Baču Ondreja, okále ani vráta a začne sa rehotať: "A ty si tu čo zablúdil o tomto čase?".

Bača Ondrej sa nedá: "Ja blúdiť môžem kedy chcem a kde chcem, ale prečo ty ešte nespíš, keď zima klope na dvere?" Maco zosmutnel. Že tak a tak, sám zostal v jaskyni. Smutno mu je v nej a akosi sa k zimnému spánku nevie prinútiť. Už i súdok medu zjedol, ale nezabralo. Uľútilo sa Maca Bačovi Ondrejovi. Vytiahol píšťalku a zanôtil. Len tak, že by srdce poskočilo. Ej veru, poskočilo. Maco sa odpratal do jaskyne, že tam bude lepšie počuť. A Bača Ondrej si sadol pred jaskyňu a hral. "Maco, a či počuješ?" pýta sa po hodnej chvíli.

"Ba veru, počujem. A nemohol by si, bratku, ešte chvíľu nôtiť?" zívol Maco. Bačovi Ondrejovi sa dobre sedelo na kameni, dobre sa mu na píšťalke hralo. Veď mal komu. Len keď sa vám z jaskyne zrazu obrovský chrapot začal ozývať. Vedel dobre, že to Maco zaspal. A veru vedel aj to, že sa zobudí až na jar. Tak sa pobral do koliby. K svojmu ohníku, žinčici, syru a voňavému chlebíku, aký len slovenské mamičky vedia upiecť.