Bača Ondrej v Nebi

Sedí Bača Ondrej v Nebi na nebeskom kameni, nôti si na svojej píšťalke, pasie tie nebeské ovečky a čuduj sa svete, ťažko vzdychá. Vzdychá tak, až sa nebo trasie. Tak Pánbožko Svätého Petra poslal na výzvedy. Prečože mu tam ten človiečik tak ťažko vzdychá, až nikto nemá v Nebi pokoja. A to veru nie je s kostolným poriadkom, aby v Nebi pokoja nebolo!

Svätý Peter sa hneď začal vypytovať, že tak a tak a prečo tak vzdychá a kazí im nebeskú morálku. Bača Ondrej si opäť ťažko vzdychol a vraví: "Nuž, bisťu, Svätý Peter, však vy tu nič poriadne nemáte. Ovečky poslúchajú, netúlajú sa. Vtáčiky krásne spievajú, všetci sa tu radi majú, stále svieti slniečko a stále je zelená tráva. Ale tam u nás, doma, občas i búrka príde. A občas musím ísť zatúlané ovečky hľadať. A dievčatá, ej bisťu, tie slovenské dievčatá, keď tak od srdca zanôtia... Ej veru nič krajšie na tom svete pre to moje srdiečko neexistuje. A tu len podaromnici vysedávam a niet tu poriadna robota."

Zasmial sa Svätý Peter. Ľudia sa tešia do Neba, že budú konečne mať všetkého dostatok, že už nebudú musieť pracovať a tuto, ľaľa, tento obyčajný človiečik si sťažuje, že nemá poriadnej roboty. I išiel to hneď povedať Pánbožkovi a premýšľali, ako by Baču Ondreja mohli zamestnať. Ale dobrý Pánbožko povedal, že ešte nie je čas na to, aby im Bača Ondrej nebeské ovečky pásol. A tak ho vrátili späť na zem. Ej, ten sa vám potešil, keď sa zrazu ocitol doma, na tom krásnom Slovensku. Rozbehol sa hneď rovno do svojej koliby. Zapálil oheň a hneď šiel ovečky počítať, podojiť, syra i žinčice narobiť. A keď Hanka z dediny vyšla na lúku trávu pre králiky pokosiť a zanôtila si a zaspievala rovno od srdca, aj Pánbožkovi v Nebi bolo hneď veselšie, nielen nášmu Bačovi Ondrejovi.