Čo je Božie, to sa nevyhadzuje...

Nie to tak dávno, čo som sedela v kuchyni a pozerala som sa na náš obitý stôl. Po troch deťoch je už pár krát "prežehlený" lepiacou páskou a zatieraný fixkou. Ešte vždy sa však nájde dosť dlhý obrus, aby zakryl ako tak jeho "patinu". Jedného dňa som sedela u kamarátky a pomáhala som jej s jej dizertačnou prácou. Pýtala sa ma, či nepotrebujem obrusy na okrúhly stôl. Tak som si vzdychla, že taký som si vždy priala, ale, žiaľ, nemám ho... O pár dní som zašla do obchodu s nábytkom. Rada sa tam prechádzam a premýšľam. Pozerala som sa na okrúhle stoly. Malý, ťažký, nerozložiteľný, nezmestí sa zaň 5 tanierov...  Pomyslela som si: „Pane Bože, bolo by pekné mať niečo také doma...“ 

Pár dní na to mi písala bývalá učiteľka z materskej škôlky, čo mi učila deti: „..prerábam kuchyňu, nevieš o niekom, kto by potreboval okrúhly stôl? Mám k nemu aj stoličky.  Je starší, ale mám už veľké deti a tak nie je zničený. A stoličky sú bitevné.  Sú len 4, ale poslúžia...“ 

Stôl aj so stoličkami skončili u nás...

Neviem, ako to Boh robí. Modlím sa za rôzne veci. Ale on si vyberie vždy niečo, čo sa v konečnom dôsledku zdá ako neuveriteľné... 

Čítala som raz jeden príbeh, zaujala ma v ňom jedna veta. Dievčatko v tom príbehu sa pýtalo starej mamy, prečo jedlo, ktoré majú zvyšné, odnáša bezdomovcom, alebo rozdáva susedom. Starká jej odpovedala: "Lebo čo je Božie, to sa nevyhadzuje..." Myslím, že sme ako ľudstvo na tom tak zle preto, lebo sme sa naučili veci vyhadzovať. Máme na jednej strane veľký prebytok a tak nevidíme a necítime potrebu sa podeliť. Zabudli sme na to, že čo je Božie, to sa nevyhadzuje...  To sa posúva ďalej, aby mohlo ešte niekde slúžiť na dobré veci...