Keď chodíme okolo bez povšimnutia...

...často v poslednej dobe čítam príspevky o tom, ako prechádzame okolo vecí bez povšimutia. Kdesi v Amerike robili experiment. Do metra počas špičky dali najlepšieho huslistu na svete. Hral 45 minút. Otáčali sa za ním najmä deti. Asi 30 ľudí z tisícky, čo okolo neho prešli, mu dali do klobúka pár drobných. Celkom 31 dolárov. Nikto sa pri ňom nepristavil. Všetci sa ponáhľali. Týždeň predtým vypredal nejaké divadlo. Cena jednej vstupenky bola 100 dolárov. Aj tento experiment dokázal, že chodíme svetom bez povšimnutia. Nevieme sa tešiť z maličkostí, nevieme oceniť krásu, aj keď ju máme na dosah... Možno je to naozaj tak. Sme zavalení nielen vlastnými starosťami, ale aj obrovským množstvom informácií. Sme jednoducho unavení a otupení... 

...v práci sme mali ťažký deň. Množstvo ľudí, chorý kolega, ktorý neprišiel. Namiesto 4 ľudí na smene sme boli len 3. Neustále čakalo "na hale" asi 10 nervóznych ľudí. Sedel pri mne fakt nepríjemný ufrfľaný pán. A pritom žiadny starec. Mohol mať tak 40 rokov. Unavene som sledovala čakajúcich nervóznych ľudí. Jeden pokašliaval, ďalší nahlas komentoval dlhú čakaciu dobu, iní si nervózne podupkával... A zrazu som cez presklenenú stenu videla, ako ide niekto s obrovským vrecom plným hračiek. A hneď za ním šla pani s veľkým bagrom v krabici. Pozerám a len som tak vyjavene povedala (a úplne mimovolne celkom nahlas): "práve prešiel okolo bager a vrece s hračkami, to už budú Vianoce". Pán pri mne sa zarazil a začal sa usmievať. A tí nervózni ľudia na hale sa obzreli za tou nádielkou a tiež sa začali usmievať. Nálada sa zrazu zmenila.

...možno naozaj prechádzame bez povšimnutia okolo krásy. Možno naozaj nevnímame, čo nám svet a Boh ponúkajú. Možno sme otupení, unavení, zavalení problémami. A možno to jediné, čo potrebujeme, nie je práve tá krása, ktorú nevládzeme už ani vnímať. Možno to jediné, čo potrebujeme, je obyčajný impulz. Keby sa pri tom huslistovi zastavil jeden človek, ďalší by do neho vrazil, lebo by mu stál v ceste. Vyrušilo by ho to a pristavil by sa tiež, lebo by chcel zistiť, čo sa stalo. A tak by sa pridal ďalší a ďalší. Vznikla by reakcia. Ale nebolo toho jedného človeka, ktorý by sa zastavil. Možno sme to práve my - ten jeden človek. Ten človek - milión. Nenápadný, stratený vo vesmíre bezvýznamnosti. Ale ten jeden, ktorý naruší kolobeh všednosti. Mimovoľnou poznámkou, zakopnutím, alebo len obyčajným zdvihnutím hlavy a pohľadom na hviezdy... Veď výnimočným nás nerobí len to, čo robíme. Ale aj to, kam ukazujeme, kam kráčame, kam hľadíme... Ak pozeráme na Boha, vidíme výnimočné veci vo všetkom. Ak pozeráme do prázdna, svet okolo nás sa stane prázdnym. A ak pozeráme na hviezdy, snívame a naša duša sa stáva slobodnou... Ak v tom všetkom zaspieva chválospev Bohu, sme tými najšťastnejšími bytosťami pod Slnkom... Život nie je o všednosti. Ale o miliónoch malých potknutí, zastavení, spomalení, zdvihnutí hlavy, podaní ruky, úsmevov, pohárov s vodou, kvetov, pohladení, dobrých slovách...