Korytnačka

Bol taký obyčajný deň. Naši kamaráti sa práve prechádzali po parku a rozmýšľali, ako by si mohli skrátiť dlhú chvíľu. Keď tu zrazu zbadali akési čudné stvorenie... Malo to 4 nohy a na chrbte čosi čudné, ploskaté, ako placatý slimačí domček. A aj z toho trčala hlava, ale bola malá a šupinatá...

„No to je ale smiešne čudo," povedala veverička Žofka.

„A kto vie, odkiaľ sa to tu vzalo," dodal ježko Jožko.

„Možno to sem spadlo z vesmíru,'' hádala myška Ryška.

V tom ale to čudné stvorenie chcelo preliezť cez koreň stromu. Vyložilo si naň predné nohy, ale akosi sa prevážilo a spadlo na ten čudný domček, čo malo na chrbte. A čuduj sa svete, vtedy normálne prehovorilo.

„Pomoc, pomóóóc, pomôžte mi niekto. Sama sa na nohy neprevrátim."

Naši kamaráti sa teda rozbehli k tomu čudu a spoločne ho postavili opäť na nohy.

„Dobrý deň," prihovorilo sa čudo našim kamarátom. ,,Volám sa Stefanie, ale hovoria mi

Stefí."

„Ja som ježko Jožko a toto sú moje priateľky: veverička Žofka a myška Ryška. A ty si čo za čudo?" hneď sa spýtal Jožko. „V našom parku sme také čosi ešte nikdy nevideli."

„Ja som korytnačka. Žila som v dome, kde sa o mňa pekne starali. Mala som svoje akvárium a aj svoje dievčatko. Klárku. Vodila ma so sebou na prechádzky, dávala mi šťavnaté Šalátové listy a zhovárala sa so mnou. Klárka bola výborná kamarátka," rozhovorila sa korytnačka Stefi.

„A prečo si odišla z ľudského domu, keď ti tam bolo tak dobre?" spýtala sa myška Ryska.

„Ach, to je dlhý príbeh," povedala Stefi.

„My si ho radi vypočujeme," bola zvedavá veverička Žofka a spolu s kamarátmi sa posadili k Stefi, aby si mohli jej príbeh vypočuť.

„To bolo tak. Klárka má okrem mňa aj papagája Mórica a siamského kocúra, ktorého volá

Murko..."

„Papagája? A to je čo za tvora? Ani o takom niečom sme tu v parku nepočuli," prerušil Stefi

Jožko.

„Papagáj je vták, hovoriaci vták, aby som bola presná, a má pestrofarebné pierka," vysvetlila Stefi.

„Ľudia sú čudní, majú doma kdejaké zvieratá a tým by bolo najlepšie predsa vonku. Tam kde sú doma," zamyslela sa Žofka. Ale Ryška bola zvedavá, ako sa vlastne Stefi dostala do ich parku a ako s tým súvisí ten papagáj a tak svojim kamarátom povedala: „Ticho, nech nám môže konečne porozprávať, čo sa vlastne stalo." A tak Stefi pokračovala.

„Ako som už hovorila, Klárka má papagája aj kocúra. Ja si žijem vo svojom akváriu, ale občas ma z neho Klárka vyberie a môžem sa poprechádzať po izbe. Vtedy ale kocúr Murko musí byť v inej izbe. A zvyčajne vtedy Klárka pustí aj papagája Mórica z jeho klietky, aby si mohol zalietať..."

„To je čudné, aby si vták nemohol zalietať vtedy, kedy chce. Prečo si to ten papagáj nechá, keď vie rozprávať. Nemôže povedať Klárke, aby ho nechala na slobode? Musí žiť v klietke? Veď to je väzenie!" čudovala sa Žofka.

„Móric vie síce rozprávať, ale on len opakuje to, čo ho Klárka naučila. A už sa v klietke narodil, je na ňu zvyknutý..." vysvetľovala Stefi.

„Neprerušuj stále Žofka, takto sa nedozvieme, čo sa vlastne stalo," bola netrpezlivá Ryška a tak Stefi pokračovala. „No, boli sme v izbe. Ja, Móric aj Klárka. Klárka nás akurát chcela pustiť von. Otvorila najskôr klietku Móricovi. Ale keď šla po mňa, práve prišla na návštevu jej stará mama a tak vybehla z izby. A vtedy zabudla za sebou poriadne zatvoriť dvere. Bola taká šťastná, že vidí starú mamu, že na nás celkom zabudla. A vtedy vbehol do izby ten namyslený kocúrisko. Ako zbadal Mórica tak po ňom skočil. Móric mu našťastie uletel, ale na nešťastie si sadol na moje akvárium. Muro po ňom skočil ale zachytil sa labami o stenu môjho krásneho akvária, to spadlo a rozbilo sa. Zrazu som sa ocitla na zemi. Muro stále naháňal Mórica a tak som sa vybrala za Klárkou. Tá bola ale vonku pri aute a akurát vítala aj starého otca a tešila sa z darčekov, Čo jej priniesli. Ja som šla a šla a Klárka si ma vôbec nevšimla. Vošla so starými rodičmi do domu, zavreli za sebou dvere a zhasli svetlo. Ja zle vidím aj keď svetlo je, ale vtedy som stratila orientáciu a vôbec som nevedela, kde je dom. A tak som len šla a šla a šla až som došla sem." Skončila svoje rozprávanie Stefi.

„No, no to je ale zvláštny príbeh," povedal Jožko.

„A čo budeš teraz robiť?" hneď sa spýtala zvedavá Ryška.

„To neviem," povedala Stefi. „Musím nájsť svoj dom a svoju Klárku. Nemôžem žiť len tak vonku. Už by som si dala svoj obľúbený šalátik," vzdychla si nešťastne.

„Neboj sa, my ti pomôžeme," povedala Žofka. „Vyskočím na konár a pôjdem na kraj parku. Pozriem sa, kde je tvoj domček a ukážem ti správny smer."

„Ale keď ja neviem, ako ten dom vlastne vyzerá. Ale viem, ako vyzerá Klárka. Je to prekrásne dievčatko s dvoma chvostíkmi. A tie majú farbu ako slnko. A Klárka sa stále usmieva, a nosí vo vlasoch stužky farby oblohy a neustále o čomsi rozpráva a ..."

„A to by už hádam aj stačilo," prerušil Stefi Jožko. Žofka medzi tým vyskočila na konár a hopkala až na kraj parku, kde bolo vidno ľudské domy. Neďaleko jedného bolo presne také dievčatko, ako ho opísala Stefi. Akurát nebolo vôbec usmiate. Naopak smutne pozeralo pod každý list, pod každý kríček a pozorne si prezeralo trávu, akoby niečo hľadalo. Niečo veľmi dôležité. Žofka vedela presne čo, teda vlastne koho hľadá Klárka. A tak sa vrátila za kamarátmi.

„Našla som tvoju Klárku, Stefi. Je veľmi smutná a všade ťa hľadá. Poď tadiaľto, ukážem ti kam máš ísť."

Naši kamaráti sa teda pomaly vybrali na cestu za Klárkou. Išlo by im to aj rýchlejšie, ale korytnačky chodia veľmi pomaly.