Lietajúci Ježko Jožko

Pri svojej pravidelnej prechádzke našiel ježko Jožko zachytený na kríku krásny červený balón. Určite ho stratilo jedno z detí, ktoré chodili do parku. Hneď s tou novinou bežal za myškou Ryškou. „Ryška, Ryškaaaa," kričal už z ďaleka. „Ryška, našiel som balón, poď sa pozrieť!" Myška Ryška vyšla z domčeka a spoločne s ježkom Jožkom kráčali k balónu.

„Jeeeej, ten je ale krásny," nadšene povedala myška Ryška. „Ale ako sa s ním budeme hrať, keď je taký veľký?"

„Pozri, Ryška, tu mu ako chvostík visí šnúrka. Chytíme ju a ozdobíme si s balónom domček. Chvíľu bude ozdobený môj domček a potom zas balón na ozdobu priviažeme na tvoj domček. A budeme mať najkrajšie domčeky v parku," tešil sa ježko Jožko.

„Len musíme dať pozor, aby nám balón neuletel, lebo bude po paráde," ustarostene povedala myška Ryska. No ježko Jožko sa nedal odradiť a už aj chytal šnúrku od krásneho červeného balóna. Lenže ako ježko potiahol šnúrku, balón sa uvolnil spomedzi lístkov kríka a začal letieť. Zrazu bol už nad kríčkom aj ježkom Jožkom, ktorý sa pevne držal šnúrky.

„ Jožkoooo, rýchlo pusti šnúrkuuuuu," kričala za ježkom Jožkom myška Ryska. Ale ježko sa tak strašne bál, že šnúrku držal ešte pevnejšie. Balón letel aj s vyľakaným ježkom Jožkom ponad park. Dokonca ho zbadal aj had Aladár, ktorý sa ako vždy vyhrieval na kameni pred svojim domčekom.

„To je sssstraššššné,“ zasypel, „už aj ježžžžkovia lietajú. Čččo ssssa to len robí sssso ssssvetom? Prečo len chcú ježžži lietať, sssss" nechápal had Aladár. V tej chvíli sa však balón s ježkom Jožkom našťastie zachytil o konár veľkého duba,  ale ježko sa aj naďalej držal pevne šnúrky balóna a hojdal sa medzi konármi. Pre istotu od strachu aj oči zatvoril. Ani si nevšimol, že už neletí s balónom do neznámeho sveta, ale že sa hojdá vo vzduchu medzi konármi veľkého duba ponad hlavu spiacej sovy Agáty. A čo myška Ryška? Beží čo jej sily stačia od stromu k stromu a kričí na celý park: „Žofkááá, Žooofkáááá, balón uniesol ježka Jožkáááá, pomóóóc, Žofkáááá." Veru, myška Ryška sa poriadne nabehala, kým našla veveričku Žofku. Tá si práve pochutnávala na svojich obľúbených orieškoch pod lieskou a tešila sa z krásneho slnečného dňa. Keď začula, ako na ňu myška volá, hneď skočila k nej a vypočula si, čo sa stalo s úbohým ježkom Jožkom.

„To je ale nešťastie," bedákala veverička Žofka. „Kde len teraz je chudák ježko Jožko? A čo ak ho balón odniesol tak ďaleko, že ho už nikdy nenájdeme?"

Ale vtedy k nim priletel vrabec Viktor a hneď začal čvirikať: „Čim čim, ježko Jožko je v poriadku. Čim Čim balón sa zachytil o konáre duba a ježko sa kýva na šnúrke medzi konármi, čim čim čim."

„Poďme rýchlo tam, Ryška. Vylez mi na chrbát a poriadne sa drž!" povedala kamarátke myške veverička Žofka. A s myškou na chrbte potom skákala z konára na konár až ku veľkému dubu. A veru, chudák ježko Jožko sa hojdá na šnúrke od toho krásneho červeného balóna medzi konármi, má zatvorené oči a volá: „Mamičkááá, ja už budem dobrýýý, ja už nechcem lietááááť, pomóóóc, chcem zéééém. Mamičkááá...." Nuž tie dve nevedeli, či sa majú smiať, alebo plakať od šťastia, že našli svojho kamaráta a že je živý a zdravý. Veverička Žofka skočila z konára na zem, aby mohla zložiť myšku Ryšku. „No, ale ako teraz dostaneme ježka Jožka dolu?" spýtala sa myška Ryška. „Veď ježkovia nelietajú, ani neskáču. Pozri, aký je prestrašený. Určite sa bude báť skočiť z takej výšky."

„A má taký pichľavý chrbátik, že ho nemôžem vziať na svoj chrbát. Celú by ma dopichal," dodala veverička Žofka. Na ten zmätok sa zobudila sova Agáta a keď videla, čo sa stalo, hneď zahúkala: „Hu hú, hu hú, radu vám dám, dajte vankúš z lístia, ježko skočí sám, hu hú, hu hú.“ „Vankúš z lístia? To nebude problém," povedala myška Ryska a hneď sa aj dali s veveričkou Žofkou do práce. Pozhŕňali na kopu pod Ježka Jožka lístie spod stromu. „A teraz sem Jožko skočí ako do perín," povedala spokojne veverička Žofka. Ale vrabec Viktor len neveriacky krútil hlavou a poskakoval okolo: „Čim čim, len či vám ten strachopud do tej listovej periny vôbec skočí?!"

Nuž, to bol veru problém. Ježko Jožko ešte stále neotvoril oči. Hojdal sa na Šnúrke od balóna a lamentoval. Sova Agáta už nespokojne žmúrila oči, veď ešte mala pokojne spať. Ale vari sa to dalo v takom kriku? „Jožkooo, Jožkooo, pusti šnúrku a skoč doluuuuuu," kričali na kamaráta ježka myška Ryška s veveričkou Žofkou. Ale vystrašený ježko by sa šnúrky nepustil za nič na svete. „Hu hú, hu hú, stačí spraviť dierku, ježko spadne na postieľku, hu hú, hu hú," radila sova Agáta.

„Ale ako spravíme dieru do balóna, keď je tak vysoko?" nahlas premýšľala myška Ryska.

„Ja to veru urobiť nemôžem," povedala veverička Žofka. „Konár pri balóne je slabý, neudrží ma. A mohla by som balón uvoľniť a on by odletel aj s Jožkom. A potom by sme už nášho kamaráta nemuseli nikdy v živote uvidieť. A keby som chcela skočiť, aj tak by som nemusela stihnúť tú dierku urobiť. A...“

 „A, a, a samé výhovorky, ale máš pravdu. Čo ak by nám ten nešťastný balón odletel aj s Jožkom? Čo len spravíme?" myška Ryška už bola z toho taká nešťastná, že sa len len nerozplakala.

,,Hu hú, hu hú, spravte dierku zobákom, a už dolu s chudákom, hu hú, hu hú," zahúkala múdra sova Agáta.

„Viktor!" zvolali veverička a myška naraz, až sa vrabec Viktor naľakal. Našťastie neodletel.

„Viktor kamarát, ty môžeš vyletieť až k balónu, ďobneš doň zobákom a zachrániš Jožka!" natešene zvolala veverička Žofka.

„No, skúsiť to môžem," povedal vrabec Viktor a frnk, vyletel k balónu. A ďob! To bola rana! Balón praskol a kúsky z neho sa rozleteli široko - ďaleko. A vrabec Viktor sa tak preľakol, že ho kamaráti celé dva dni potom nevideli. Ale čo je podstatné, Ježko Jožko spadol rovno do tej veľkej kopy lístia. Samozrejme sa mu nič nestalo. Len svojim kamarátkam prisahal, že sa už nikdy za nič na svete žiadnej šnúrky od balóna nechytí, lebo ježkom je najlepšie na zemi. Aj keď nemajú práve najkrajší domček v parku.