List druhý

Učila som vás chodiť. Krôčik po krôčiku. Padali ste a znova vstávali. Chránila vás plienka a moja náruč. Bola som nesmierne unavená a dodnes netuším, kde ste brali toľko energie. No vždy ste vstali. Pád, a šup hore na nohy a ďalej. Pád, na nohy a ďalej. Pád, na štyri a ďalej. Pád, na nohy a ďalej...

Dnes ste teenegeri a pád je životná katastrofa. Sedíte bezradne schúlení na posteli vo svojej izbe a občas máte na sebe ešte aj perinu, aby ste sa schovali pred zlým svetom. Už to nie je vstávanie po páde. Už je to len pád a bezmocné vysedávanie na mieste. Chcela by som do vás vliať opäť tú odvahu dieťaťa. To obrovské odhodlanie objavovať nové veci, ísť za svojim napriek pádom a napriek zákazom. Hovorila som, že nesmiete ku schodom, že to bude bolieť. No vy ste šli, kráčali ste a po páde ste si poplakali, lebo to bolelo. No vstali ste a šli ste znova. Naučili ste sa prekonávať a zvládať prekážky. Po prvých krokoch to bol potom beh. Utekali ste za všetkým novým. Svet bol príliš malý. Vy ste chceli ovoniavať, ochutnávať, dotýkať sa, dočiahnuť, pohladiť... Deti nepoznajú strach a vy ste ho tiež nepoznali. Často som takmer nestíhala za vami utekať, keď ste sa mi vytrhli a bežali ste k ceste, k plotu za ktorým bol veľký pes, k cudzím ľuďom... Nebezpečenstvo pre vás neexistovalo. Nepoznali ste a neuvedomovali ste si dôsledky. Ukazovali ste mi malými rúčkami, čo kde je a kam chcete ísť. Kráčali sme tak do neznáma. Chodievala som s vami, aj keď som už nevládala. Únava musela ustúpiť detskému nadšeniu a chuti spoznávať a dobiť svet.

Aj dnes utekáte, ale už sa nevraciate späť do maminej náruče. Zostáva mi prázdna, lebo pre vás je trápne prísť späť. Dnes sa za ruky chytáte kamarátov. Alebo sa vyberáte hrdo sami, však sa vám nič nemôže stať. No narazíte. Kamaráti vás pustia a nechajú spadnutých na zemi. Ublížite si aj sami a potom čakáte kdesi na zázrak. Už nevstávate a nekráčate ďalej s takou istotou. Uvedomujete si, ako to bolí, čo je riziko. Zrazu ho už vidíte, cítite a viete si ho predstaviť. Dotýkate sa ho, spoznali ste ho a bojíte sa. Niekedy je ten strach taký veľký, že sa bojíte ísť ďalej a vraciate sa späť. Všetko okolo vás je zlé a nikto vás nechápe. Občas začnete kričať, hráte sa na hrdinov a hovoríte, že všetko viete. Viete, ako to všetko skončí a preto to už viac nechcete. Mama však pre vás nemôže mať ešte pravdu. Nebudete predsa utekať ku jej sukni. Vy najlepšie viete, čo treba robiť...

Pozorujte malé deti. Učte sa od nich rovnako, ako som sa ja od vás naučila opäť odvahe vstať a ísť ďalej. Aby som vám ukázala, že sa to dá. Že viem zmeniť smer svojej cesty, chytiť sa inej ruky, zdvihnúť batoh a kráčať ďalej. Život nás môže vyfackať, zraziť na kolená, môžeme z neho spadnúť na zadok. No presne tak, ako vstávajú malé deti, môžeme vstať aj my. Nechať predstavy a poznanie ticho mlčať v kúte a vyraziť. Prekážky nám zo života nezmiznú. Vieme si pred nich sadnúť a plakať, ale to nám nepomôže. Vieme sa však postaviť, obísť ich, preskočiť ich a za zákrutou uvidieť ďalšie možnosti. Áno, aj prekážky, aj môžeme opäť spadnúť... No vždy, keď sa mi nedarí, spomeniem si, ako ste uplakaní s odretými kolienkami vstávali a bežali ku mne. Ako ste sa po páde postavili a skúšali opäť ďalší krok. A potom ďalší, a ďalší a ďalší...  Prešli ste obrovský kus cesty. Veľkú časť sme prešli spoločne. Čoskoro budete kráčať sami. No verím, že si zachováte tú odvahu, ako keď ste boli malí. Vyraziť do sveta. Napriek tomu, že som sa o vás bála a ponúkala vám pomocnú ruku, vy ste sa vybrali stále sebaistejšie znova a znova vpred. Už ste moju ruku nepotrebovali, no s radosťou ste sa vrátili, aby ste mi opísali, čo ste videli. Dnes neviem, kam kráčate, čo bolo vašou prekážkou a čo spôsobilo váš pád. Máte svoj svet, z ktorého ste ma vytesnili. No viem, že čoskoro tie múry spadnú. Lebo po puberte prídu iné dni. Dni, kedy budete potrebovať prísť a objať a pochváliť sa opäť svojimi úspechmi. A ja budem hrdá, ako som bola celý život. Hrdá na každý jeden krok, ktorý urobíte vpred. Vďačná za každý jeden návrat a všetky slová o tom, čo ste v tom veľkom svete videli a dokázali. Nič pre mňa nie je maličkosť. Všetko je rovnako veľké a ešte väčšie. Som hrdá, že dokážete vstať po páde a kráčať ďalej. A s vďačnosťou vás budem vždy čakať s otvorenou náručou. Len nezabudnite kráčať, nenechajte sa ničím odradiť, dobíjajte svet a zostaňte dobrými ľuďmi. Krok za krokom, kúsok po kúsku...