List prvý

Pamätám si na ten deň, keď ste sa narodili. Na každý jeden okamih, keď som vás prvý krát zbadala. Keď mi vás priniesli, položili do náručia a keď ste na mňa prvý krát otvorili svoje oči. Dodnes je to neopísateľný pocit. Také maličké dieťa, maličký uzlíček zosobnenej lásky, šťastia, radosti. A také obrovské oči, ktoré sa doslova vpili do tých mojich. Vnímali každý záchvev môjho hlasu, môj úsmev, pusinky... Áno, presne tie oči, ktoré sa dnes prevrátia stĺpom pri pohľade na mňa, pri zvuku môjho hlasu, pri mojom úsmeve a hlavne keď vám chcem dať pusu... Viem, jedného dňa sa to opäť zmení. Opäť bude v tých vašich očiach láska a neha. No uplynie ešte veľa vody a tak dnes chcem spomínať a povedať vám, ako veľmi vás ľúbim od prvého okamihu. Aká som nesmierne vďačná za to, že ste mi vstúpili do života...

Radosť a úľava. To sú pohľady na vás, keď sa vraciate domov. To som pocítila, keď som vás zbadala. Radosť a úľava, že pôrod dobre dopadol. Že ste prišli na tento svet a urobíte ho lepším miestom. Že z vás vyrastú dobrí ľudia. Nesmierne som sa tešila, že do môjho života pribudol ďalší človek. Že ho uvidím rásť, odovzdám mu všetko, čo viem, čo som sa naučila. Že bude mať oveľa lepší život, ako som mala ja. A že sa budeme vždy ľúbiť a stáť pri sebe... Premietala som si to stále dookola pri pohľade na tie obrovské oči v tom malom uzlíčku v pôrodnici a potom doma. Tie oči na mňa pozerali s láskou a dôverou. Mala som obrovský strach, či to všetko zvládnem. Ale pozrela som sa do tých očí a vedela som, že zvládnem všetko na svete, lebo ten malý človiečik sa na mňa maximálne spolieha. Nekonečné prebaľovanie, pranie, fúkanie boliestok, odpovedanie na pokriky, ktorým som rozhodne nerozumela, ale tvárila som sa, že mi je všetko jasné... Každým jedným dňom, novým slovíčkom, novým krokom, novým úspechom, vo mne rástla láska a odhodlanie, že všetko musím zvládnuť, lebo sa na mňa spolieha ďalší človek. Nebola som vždy dokonalá. No vždy dokonale som sa snažila stáť pri vás, pomáhať, poradiť, najmä však ľúbiť a chápať. Aj keď som postupne prestala rozumieť vašej hudbe, slovám, knihám, filmom. Už som nebola tak cool, in, ready... Dosiahnutím teenegerského veku svojich detí som sa automaticky zaradila medzi trápne matky. Moja starostlivosť sa zmenila na kontrolu, môj záujem bol obyčajným preháňaním, moje otázky sa zmenili na rýpanie a disciplína bola zrazu terorom. Tie odovzdané pohľady prerástli do stĺpikov, oči sa naučili gúľanie a prevracanie... Každú mamu to bolí, to mi môžete veriť. No žiadna, a ja nie som výnimka, neprestane svoje deti ľúbiť. V osemnástich som si myslela, že som dospelá. Dnes viem, že som dospela až počas vašej puberty. Stále vidím ten pohľad plný lásky a oddanosti za tými prevrátenými očami. A budem ho tam vidieť do konca svojho života. Vždy, keď sa na vás pozriem, vidím vás ako to malé bábätko, ktoré mi sestrička vložila do náručia v pôrodnici. A najviac mám tento obraz pred očami pri vašom odvrávaní, odfrkovaní a odťahovaní sa, keď vás chcem objať... Život sa mení, vy ste vyrástli, osamostatňujete sa, nachádzate životných partnerov o ktorých ani netušíte, že nimi sú. Hľadáte lásku, prežívate sklamanie, chcete zmeniť svet a myslíte si, že ste už dospelí a všetko viete...

Jedného dňa budete písať listy svojim teenegerom. A okrem iných vecí im napíšete aj to, že ste pri ich puberte dospeli. Pochopili ste, čo tým myslela vaša mama, keď vám hovorievala kedysi, že o svete ešte nič neviete. A budete im rovnako opakovať, že majú presne tú istú šancu zmeniť svet, ako vy. Vynájsť niečo prevratné, uľahčiť iným život. Namaľovať nádherné obrazy, zložiť prekrásne piesne. No nech urobia čokoľvek, hlavne nech zostanú dobrými ľuďmi. Presne to si želám. Aby ste zostali dobrými ľuďmi. Aby boli vaše oči rovnako čisté, ako keď ste ich prvý krát otvorili a rozhliadli sa po tomto svete. Nech je v nich láska po celý váš život...