O dávaní...

Viem, žijeme v 21. storočí a napriek tomu kráčajúc ulicou stretávame ľudí, ktorí žobrú, prosia, alebo len tak posedávajú v kútoch...  Nemalo by to tak byť, ale žijeme realitu, ktorá je aká je.

V tejto súvislosti mi však nedá....  Často, keď vidím reakcie dávajúcich, počujem ich komentáre a občas aj sama sa pristihnem, ako sledujem, čo urobia s darovanými peniazmi, s jedlom, s oblečením... s darmi...  Bojujem s tým, aby som sa vyrovnala s jednoduchou pravdou – dávanie nie je investícia. Ak sa rozhodnete niekomu niečo dať, nesledujte, čo urobil s vašim darom. A hlavne – počúvajte!

Pred nákupným centrom stál chlapík. Bezdomovec. Zvyčajne tam postával s fľaškou, ale v ten deň tam stál a ticho prosil o jedlo. „Pani, tak dlho som nemal klobásu, môžete mi kúsok z tej vašej, prosím?“ Pani sa však na neho oborila, že také drahé jedlo mu určite nedá a keď je hladný, musí mu stačiť aj rožok. Chlapík poďakoval, vzal, zjedol. Suchý rožok, bez vody. Vykladala som si nákup z košíka a pán ticho povedal: „Pani, prosím vás, už som tak dávno nemal jablko, mohli by ste?“ V prvom momente som ho chcela odbiť ako tá pani predo mnou. Ale nedalo mi to a povedala som si, že mi predsa to jedno jablko chýbať nebude. A tak som ho vybrala a podala mu. Nikdy som nikoho nevidela jesť s takou chuťou!

Spomenula som si, ako sme nemali peniaze. Prišla som o prácu a nemala som za čo nakúpiť jedlo. Naviac z tej predchádzajúcej sa akosi pár mesiacov nemali k tomu, aby mi vyplatili mzdu za tri mesiace...  Prosila som známych s obrovskou hanbou, či by nám mohli pomôcť cestovinami, múkou... Stalo sa, že som mala doma 10 tašiek oblečenia, lebo „ste na tom tak zle“. Dokonca sme dostali používaný televízor s väčšou obrazovkou. Ale ani balík cestovín, ani balík múky...

Pred poštou postávala staršia pani. S hanbou sa prihovárala ľuďom, či by jej nemohli pomôcť pár drobnými. Musí zaplatiť účet za byt a chýbajú jej peniaze. Všetky nechala v lekárni za lieky. Dostala fľašu s coca-colou, balík rožkov, kompót a krabicu mlieka. Stále nemala na zaplatenie účtu...

Toto mám na mysli, keď hovorím, že my investujeme. Chceme, aby náš dar bol nejako využitý. Sledujeme veľmi dôsledne, či ten bezdomovec zjedol jedlo, ktoré sme mu dali. Hoci prosil o ponožky. Či babička nič nenechala na chodníku, aj keď prosila o pár eur na účet. Skontrolujeme, či deti nosia oblečenie, ktoré sme dali do ich rodiny, hoci prosili o potraviny...

Nie je predsa dôležité, či skontrolujeme, čo sa stane s našim darom. Dôležité je, či počúvame, čo ten človek naozaj potrebuje. Možno má doma oblečenia vrchovate, ale vari si má uvariť polievku zo svetrov? Posoliť ju ponožkami? Možno má doma človek potraviny, ktoré mu vystačia. No nechal veľa peňazí v lekárni za lieky, ktoré nevyhnutne potrebuje. Účet predsa nezaplatí jedlom. Možno mu už iní dali jedlo, aj teplú polievku. Ale chýba mu bunda, alebo tie ponožky. Vari si oblečie rožky, či chlieb?

Ak sa raz ocitneme v núdzi, chápeme, čo to znamená dostať to, čo naozaj potrebujeme. Pokiaľ sme niečo také prežili, poučme sa z vlastnej skúsenosti. Snažme sa pomôcť tak, ako to ten druhý človek potrebuje. Keď už sa rozhodneme pomôcť, nesledujme, čo ten obdarovaný s našim darom urobí. To je predsa na ňom. Pokiaľ sme ho počúvali, urobili sme viac. Vždy sa snažme urobiť viac. Jedného dňa sa nám to viac vráti práve vtedy, keď to budeme najmenej čakať... Mne vtedy zazvonil pri dverách kamarát, ktorý bol paradoxne neveriaci. Vrazil mi do rúk dve tašky s potravinami a povedal: „Nikdy mi to nepripomeň.“ Otočil sa a odišiel. Nikdy som mu to nepripomenula.... Ale ani som na to nezabudla! On jediný vtedy počúval a priniesol mi to, čo sme naozaj potrebovali – múku, cestoviny, olej, dokonca aj ovocie pre deti... Doba sa nezmení, kým sa nezmeníme my a nezmeníme aj svoj postoj k tomu, akým spôsobom obdarúvame iných.