Pomáhajme mamám...
Mamy toho zvládnu najviac na svete. Starajú sa o svoje ratolesti do konca života. Poznáme to klasické: „fúkajú boliestky“. V živote to chodí tak, že vám dajú posledný kúsok koláča, aj keď im sa neušiel ani len kúsoček. Robia hromadu neviditeľnej práce. Donekonečna umývajú riad, varia, perú, odkladajú, dokladajú, nakupujú, hľadajú informácie... Nikdy nezabudnem, keď bol môj syn ešte maličký, mal asi 5 rokov, a prišiel za mnou s rozbitým lakťom a zodretými kolenami. Klasika, bicykel bol rýchlejší ako brzdy... Tak som mu to čistila, fúkala, ošetrovala a potom sme „spoločne“ ešte ten bicykel aj opravili. S tými uslzenými očkami sa na mňa pozerá a hovorí: „mamka, Vy mamky všetko viete, Vy na to mamkovanie máte školu, však?“
Dnes je už veľký, chodí na strednú školu. A má ešte dve sestry. Obe na strednej škole. Výdavky sú veľké a tak si popri plate musím pomáhať rôznymi brigádami. Občas sa dostanem robiť nočné inventúry. Ak chcete vidieť zúfalstvo a odhodlanie matiek, príďte sa tam pozrieť. Pomedzi vysokoškolákov sa tam pohybujú ženy na invalidných dôchodkoch, ktoré si inde prácu nevedia nájsť. Sú ochotné celé noci počítať tovar, nechať sa dirigovať od mladých fafrnkov a donekonečna ich prosiť, aby im vysvetlili ešte raz, ako tá čítačka vlastne funguje. Nechajú si vynadať do hlúpych, že to nevedia pochopiť, lebo slečna je pri nich už piaty krát a opäť urobili tú istú chybu. Lebo doma majú deti. Jedno, dve, tri... Potrebujú ich nakŕmiť, obliecť, platiť krúžky, učebnice, pomôcky... Ráno prídu domov, pripravia deťom raňajky, desiatu do školy, pustia práčku a venujú sa domácim prácam. Oddýchnu si tak na hodinku a fungujú ďalej. A modlia sa, aby sa ešte pár krát na tú nočnú dostali a mohli si tak prilepšiť... Sú tam ženy dlhodobo nezamestnané. Jedny majú priveľké vzdelanie, iné primalé... Čo žena, to iný osud, iný živitoný príbeh... No tá istá snaha urobiť aspoň niečo málo.
Za úsmevom mamy sa skrývajú prebdené noci pri chorých deťoch, starosti s tým, ako zaplatia účty, zvládnu nákupy a potreby rodiny, lieky, lekársku starostlivosť... Boja sa nielen za seba, ale aj za tie deti. Prežívajú s nimi prvé lásky, pády, prehry, víťazstvá... Všetko. Žijú všetky životy členov svojej rodiny. Nepoznám dieťa, ktoré by prišlo k mame a počkalo, kým dokončí prácu, aby sa jej mohlo niečo spýtať. Všetky prídu a ihneď vyhŕknu všetko, čo potrebujú, čo chcú, čo zažili. Mama medzitým dokončuje, čo robí a počúva a rieši... Všetko za pochodu.
Preto Vás prosím, pomáhajme mamám. Odnesme im tú tašku s nákupom, otvárajme im dvere, nechajme ich vypiť kávu ešte horúcu a podeľme sa s nimi o ten posledný kúsok koláča. A keď mama chodieva ešte do nočnej, alebo príde unavená z práce, nechajme ju vyspať, príďme k nej len tak, objímme ju a donekonečna jej opakujme, ako veľmi ju ľúbime. A modlime sa za ne... Ony sa modlia za nás 24 hodín denne...
Tak ako vie pre nás robiť mama milióny neviditeľných vecí, vieme jej to oplatiť svojim záujmom, vďačnosťou a hlavne láskou. Preto pomáhajte mamám, oni pre nás v tých miliónoch neviditeľných vecí urobia aj to posledné...