Stratené oriešky

Jedného dňa sa ježko Jožko vybral na prechádzku. Krásne svietilo slniečko a ježka prechádzka unavila. Ako tak kráčal, zrazu naďabil na malý kopček z hliny. „Vyleziem naň a pospím si," povedal si Jožko a vyštveral sa na kopček. Podložil si predné labky pod hlávku a natiahol si pichľavý chrbátik a spokojne zaspal na slniečku. Zrazu ho prebudí krik. „Ty zlodej! Kam si dal moje oriešky? Však si ich všetky nezjedol? Tento rok ich je málo. Mala som čo robiť, aby som si urobila zásoby na zimu. Zlodej! Kde sú moje oriešky?" To na Ježka Jožka kričala veverička Žofka. A bola veru poriadne nahnevaná. Kričala a poskakovala okolo rozospatého a nič netušiaceho Jožka.

„Aké oriešky? Čo za oriešky? Veď ježkovia oriešky nejedia!" ohradil sa ježko.

„Jedia - nejedia, Ty spíš na mieste, kde som si oriešky schovala. A oriešky sú preč! Tak kam si ich schoval?" Veverička Žofka sa nedala odbiť. Bola presvedčená, že jej ježko oriešky ukradol a zjedol...

„Upokoj sa, Žofka, určite nájdeme tvoje oriešky. Ak si si ich sem schovala, tak tu určíte budú. Pozri, zleziem dole a ty sa presvedčíš, že oriešky sú schované pod týmto kopčekom," chlácholil ježko Jožko veveričku Zofku. A už aj zliezal z kopčeka hliny. Ale ako hľadali, tak hľadali, po orieškoch ani stopy. Veverička Žofka bok taká nešťastná, až sa rozplakala. Oriešky si schovala ako zásoby na zimu. Hľadala ich veľmi dlho, lebo toho toku ich bolo veru veľmi málo. Už sa bála, že ich nenájde dosť, aby v zime nemusela hladovať. Ale nakoniec sa jej to predsa len podarilo. A teraz? Nejaký zlodej ju okradol!

„Čo si len teraz počnem? Určite teraz zahyniem od hladu..." plakala veverička. Aj ježko Jožko bol z toho smutný. Kto to len mohol byť? „Vieš Čo Žofka? Zájdeme za sovou Agátou. Ona určite bude vedieť, kde sa podeli Tvoje oriešky. Veď je najmúdrejšia v parku..." Žofka sa trošku upokojila a tak sa vydali s ježkom Jožkom za sovou.

Veverička Žofka bola veľmi nešťastná a ustarostená. Celú cestu k veľkému dubu, kde bývala sova Agáta, premýšľala, kto len mohol byť taký krutý a ukradol jej oriešky. Ježko Jožko tiež tuho premýšľal, ale nech sa obaja akokoľvek snažili, na nič neprišli. Keď dorazili k dubu, sova Agáta ešte spala. Bolo totiž popoludnie a sovy, ako vieme, lietajú v noci. Nuž naši malí kamaráti museli počkať. Veverička Žofka ledva ledva vydržala do súmraku, aby mohli zobudiť múdru sovu Agátu. Len čo sa slniečko schovalo, už aj volala: „Pani sova, pani sova, vstávajte. Prosím, potrebujem radu. Potrebujem nájsť zlodeja. Vy určite budete vedieť, kto mi ukradol moje oriešky." Sova Agáta pomaly otvorila oči a zahľadela sa na hostí, čo ju tak skoro zobudili. Keď zbadala nešťastnú veveričku Žofku, bolo jej jej ľúto. „Tak vitajte kamaráti, zas sa v parku niečo tratí? Keď mi všetko poviete,  podľa rady zlodeja nájdete!

Hu hú, hu hú...“  povedala sova Agáta ježkovi Jožkovi a veveričke Žofke.

„Schovala som si svoje oriešky do skrýše v zemi, ale keď som sa ku skrýši vrátila, našla som na nej ležať spiaceho ježka a oriešky boli preč," rozplakala sa veverička Žofka.

„Ja som oriešky nemohol ukradnúť. Veď mi ježkovia oriešky nejeme. Len som sa vybral na prechádzku, lebo bolo veľmi pekne. Krásne svietilo slniečko a ja som si trošku zdriemol. Nevedel som, že som si ľahol práve na skrýšu so Žofkynými orieškami," bránil sa Ježko Jožko. „Hu hú, hu hú, skrýša dobrá bola? Nenašla si zmeny?

Nenašiel sa ani jeden oriešok stratený?

Hu hú, hu hú"

,,Nuž," zamyslela sa veverička Žofka, „vlastne na mieste skrýše bol hlinený kopček. A nikde žiadne oriešky. Ani jeden jediný." A Žofka sa zase rozplakala. Aj ježko Jožko bol smutný. Veľmi chcel svojej kamarátke pomôcť. A vtedy sova Agáta povedala:

„Už viem, kde je oriešok stratený, hľadaj tvora čo žije v zemi. Ak ho nájdeš všetko sa dozvieš. Oriešky Tvoje celé sú, do novej skrýše sa odnesú. Hu Hú, Hu hú, huhuhúúú..." Zahúkala sova Agáta a odletela.

„Agáta mi nepovedala, kto mi ukradol oriešky. Čo len teraz budem robiť?" nariekala ďalej veverička Žofka. Ale v noci sa ťažko rozmýšľa a tak si obaja kamaráti ľahli spať. Ráno, keď vstali, Žofka opäť začala usedavo nariekať. „Neplač Žofka a trošku rozmýšľaj. Sova Agáta povedala, že máme hľadať tvora, čo žije v zemi. Nuž a kto žije v zemi?" rozmýšľal nahlas Ježko Jožko. „Nooo..." začala premýšľať aj veverička Žofka, „nooo, predsa myška Ryška. Tá má svoj domček v zemi pod stromom. Tak ona je zlodejka. Určite má moje oriešky!" Veverička vyskočila a už aj skackala po konároch smerom k myšaciemu domčeku. Ježko Jožko sa ta tiež rozbehol, ale jemu to šlo veru oveľa pomalšie. Vedel, že sa veverička Žofka mýli. Len dúfal, že sa s kamarátkou myškou Ryškou nepohnevá skôr, ako zistí, že sa pomýlila. No kým Jožko dobehol k myšaciemu domčeku, veverička Žofka už stihla zaklopať na dvere. Myška Ryška otvorila dvere: „Ahoj, Žofka, to je dobre, že si prišla. Už sa nudím. Pôjdeme sa spolu hrať?" tešila sa myška.

„No určite, ty zlodejka! Vráť mi moje oriešky! Dalo mi to veľa práce, kým som ich našla. Tento rok ich veru veľa nebolo. A ak mi ich nevrátiš, určite cez zimu zomriem od hladu!" kričala na myšku Rysku nahnevaná veverička Žofka.

„Ale ja nemám Tvoje oriešky! Na zimu som si pripravila semienka jačmeňa a pšenice, čo rástli na polí vedľa nášho parku. A okrem toho, zo všetkého najradšej mám syr. Ja som veru tvoje oriešky neukradla," bránila sa myška Ryska a dodala: „Veď ty si moja kamarátka, ako by som Ti mohla vziať zásoby na zimu?"

Veverička Žofka si bezradne sadla na zem. „Tak kto, kto mi len mohol zobrať moje oriešky?" a Žofka sa zase rozplakala. Vtedy k nim konečne dorazil aj poriadne zadýchaný Ježko Jožko.

„Čo... čo ... čo., sa... sa., stalo... Však... však... ste ... ste ... sa .. sa... sa., ne .. ne., nepo ... nepohádali?"

„Ale nie," vysvetľovala myška Ryska kamarátovi. „Ale naozaj neviem, kde sa len mohli podieť Žofkine oriešky. Ja som jej ich nevzala. Mám dosť zásob v komôrke. Nazbierala som si jačmeň a pšenicu. A ty vieš, Jožko, že aj tak mám zo všetkého najradšej syr."

„Ale sova Agáta povedala, že mi oriešky ukradol tvor, čo žije v zemi. A ty máš svoj domček v zemi pod stromom, tak som si myslela..." a veverička Žofka už zasa usedavo nariekala.

„Ale veď v zemi má svoj domček aj had Aladár," povedala myška Ryška.

„Áno, máš pravdu. To mi určite on ukradol moje oriešky," zvolala veverička Žofka a už uháňala k domčeku hada Aladára.

„No ty si tomu dala," povedal Ježko Jožko myške Ryske. „Musíme tam ísť a všetko dať do poriadku. Aladár predsa tiež nejedáva oriešky. On ich Žofke neukradol!" Obaja kamaráti sa rozbehli k domčeku hada Aladára a dúfali, že nedobehnú neskoro. Had Aladár ležal na kameni pred domčekom a vyhrieval sa na slniečka. Veverička Žofka skočila z konára priamo k nemu a hneď začala kričať: „Ty zlodej, vráť mi moje oriešky! Kam si ich dal? Snáď si ich len všetky nezjedol?"

„Aké orieššššky, čo za orieššššky. Už od rána ssssa tu vyhrievam na sssslnieččččku. A okrem toho mám zzzzo vššššetkého najradššššej malé myššššky. A obččččassssss, ssssi dám pre chuť nejaké to vajíččččko, ale žžiadne orieššššky." Hneď sa začal brániť had Aladár.

„Tak kto mi len mohol ukradnúť moje oriešky? Sova Agáta mi poradila, že to bol tvor, čo žije v zemi. A Tvoj domček je predsa v zemi. Čo si ja nešťastná len počnem. Bez mojich orieškov cez zimu určite zahyniem!" a už veverička Žofka zasa nariekala. Had Aladár sa natiahol a opäť skrútil do kolieska. „No to ssssom eššššte nepoččuL, aby veveričččka obvinila užžžovku, žžže jej zzzjedla orieššššky...." smial sa had Aladár. „A to vraj len preto, žžžežžžijem v zzzemí, ha ha ha ..." Keby mal Aladár ruky, určite by sa za brucho chytal. Ale Žofka len plakala a plakala. Vtedy dobehol Ježko Jožko. Ani nemohol lapiť dych, čo tak utekal. Myška Ryška sa radšej schovala ďalej, aby Aladára náhodou nepochytil hlad a nezabudol, že sú kamaráti. „Žo.. Žo... Žo... Žofka" hapkal ježko Jožko. „Had Aladár Ti nemohol vziať tvoje o... o... o... oriešky... Veď hady oriešky ne... ne... nejedia." Vysvetľoval ďalej Jožko.

„Tak kto, kto mi zjedol moje orieškyyyy?" plakala ďalej veverička.

„Ale Žofka, spomeň si, že na mieste, kde si si schovala oriešky bol kopček z hliny." pokračoval Ježko Jožko.

„Kopccce zzz hliny predssssa robí krt..." povedal had Aladár, ktorý sa pri pohľade na plačúcu nešťastnú veveričku prestal smiať. Skôr ako stihla veverička Žofka vyskočiť na konár a ísť s krikom aj za krtkom Rudkom, stihol ju ježko Jožko zadržať.

„Žofka, spomeň si, že ani krtkovia oriešky nejedia. A sova Agáta presne povedala, že oriešky tvoje celé sú, do novej skrýše sa odnesú... Tak sa už prestaň o svoje oriešky báť. Určite ich nájdeme. Krtko Rudko isto nevedel, aké trápenie ti spôsobí, keď urobí kopček práve na tvojej skrýši s orieškami." Povedal ježko Jožko. Had Aladár prikývol a opäť zaspal na slniečku. A tak sa naši kamaráti vydali hľadať krtka Rudka. Cestou sa k nim opäť pridala aj myška Ryška, keďže Aladár zostal spať pred domčekom. „Neboj sa Žofka, krtko Rudko ti určite oriešky nezjedol. Veď vieš, že on si najradšej pochutnáva na dážďovkách a chrobákoch, čo nájde v zemi. Ale keďže tak zle vidí, určite si ani nevšimol, že ti pokazil skrýšu s orieškami." Upokojovala veveričku myška Ryska.

„Veď ja sa už nehnevám. Viem, že moji kamaráti nie sú nijakí zlodeji," povedala veverička Žofka poskakujúc popri kamarátoch. Spoločne prišli až ku jednému z hlinených kopčekov. Počkali, kým sa zotmie a volali na vrchu kopčeka: „Krtko Rudko, krtko Rudko." O chvíľu sa kopček ešte trošku nadvihol a krtko Rudko vystrčil hlavu. „No čo toľko vykrikujete, kamaráti. Dym necítim, tak asi nehorí. Čo sa stalo?" bol zvedavý krtko.

„Keď si kopal jednu zo svojich podzemných chodbičiek tak si zničil veveričke Žofke skrýšu s orieškami, ktoré si schovala na zimu," vysvetľoval Ježko Jožko.

 „Kam si jej schoval oriešky?" hneď sa spýtala myška Ryška.

„Však si ich nezjedol?" bola zvedavá veverička Žofka. Všetci traja stáli okolo krtka Rudka a čakali, čo im odpovie.

„Nuž, našiel som v zemi oriešky a pod kopčekom som im spravil peknú komôrku. Veď viete, my krtkovia oriešky nejeme. A myslel som si, že takto si

ich tam budeš môcť, Žofka, schovať viac." Upokojoval kamarátov krtko Rudko.

Nuž záhada bola vyriešená. Veverička Žofka bola šťastná, že cez zimu nezomrie od hladu. A naši kamaráti na túto príhodu po čase spomínali už iba s úsmevom.