Tichá pomoc...

Občas život prekvapí... Raz som takto "našla" čo  som "nestratila", ale uvedomila som si vlastnú malosť. Napriek všetkému, čím som si v živote prešla... Mám klienta. Mladý chalan z nápravnovýchovného ústavu. Róm. Mladý, snaživý, zodpovedný. Viem to, vidím, ako sa správa, ako pristupuje k peniazom a k súrodencom. Napriek tomu kým je a čím si v živote prešiel. Patrí k mojim obľúbeným klientom. Pre jeho húževnatosť a vďaka poctivému prístupu k životu, ktorý je tak výnimočný nielen pre súčasných mladých ľudí, ale dupľom pre Rómov. Prišiel za mnou. Na účte mínus. Kamarátka mu posielala peniaze počas víkendu, takže bez šance ich dostať v pondelok ráno o 4,00 hod, keď mal ísť vlakom do Liptovského Mikuláša na nejaké psychologické testy. Rovno som si pomyslela, že sa snažím pomôcť nejakému psychicky narušenému človeku a byť k nemu milá. Ja som mala na účte posledných 30 eur. Do výplaty dva týždne. A tak som mala nápad, či mu nepomôcť, potreboval presne polovicu. Ale v duchu si hovorím, že mám deti a ako prežijeme do výplaty. A on sa spýtal - teta, a vy by ste mi nepomohli? Zbledla som a priznám sa, zostala som zahanbená v tom jedinom krátkom momente, že som mu to predsa len nenavrhla ja. Poprosila som ho, aby trošku počkal. Šla som do bankomatu a tých 15 € som mu dala. "Teta, vrátim budúci týždeň..." Odišiel. Nasledujúce dva týždne som ho nevidela. A potom prišiel. Musel dlho čakať, lebo som mala iného klienta. Kým som všetku administratívu zvládla, ticho sedel a trpezlivo čakal. Prišiel, bez slova položil na stôl peniaze. Aj pre tú kamarátku, ktorá mu pomohla a aj pre mňa. S veľmi tichým ďakujem. Všetko som vybavovala, vložili sme na účet kamarátky a medzi tým som sa ho pýtala, ako dopadli tie psychologické testy: „Teta, hádam dobre. Veľmi verím, lebo veľmi by som chcel byť tým vojakom...“ A vtedy mi to doplo. Hanbila som sa ako pes. Ten chalan má sen - pracovať pre armádu a zabezpečiť svojich súrodencov. O rodičoch mi nikdy nehovoril. Ale o dvoch bratoch áno. A aj o svojom sne pracovať pre armádu, aby sa o nich mohol dobre postarať. Premýšľam, čo to bolo - predsudky? Len som neverila mladému chalanovi, ktorý nie vždy "dobre vonia", keďže žije v útulku? Poznám ho takmer rok. Za ten čas sa stále snaží. Buď pracuje na brigáde, alebo pracuje riadne. Berie čokoľvek. Momentálne pripravuje pizzu. Je spokojný. Ticho a vytrvalo napriek všetkému kráča za svojim snom. Tak som ho povzbudila a poprosila som ho, aby mi určite prišiel dať vedieť, ako to dopadlo. Lebo na výsledky bude čakať zhruba dva tri týždne... A stále mi je ľúto, že som mu tú pomoc neponúkla sama. Bola som v jeho situácii a neraz sa v nej ocitám. Bez peňazí, kedy niečo nevyhnutne treba... Aj on je pre mňa príkladom toho, ako Boh neopúšťa. Nájde si cestu k človeku. A človek mu tak málo verí...