Žofka a maliar

Je pekný deň. Veverička Žofka sedí na konári, teší sa zo slniečka a lúska si borovicové šišky. A pozoruje človeka. Ten pán má smiešnu paličku, dosku s farebnými machuľami a tou paličkou máva po doske čo stojí pred nim. Má biely plášť - vlastne bol biely, teraz má na sebe machule ako sú na tej doštičke o ktorú človek opiera koniec paličky. „Čo to asi robí?" húta veverička. Dolúska posledný oriešok a skok - skok a už je na konári za človekom.

„No ale toto!?" zhíkla Žofka, keď zbadala dosku po ktorej človek chodil paličkou z druhej strany. Bol na nej ten istý strom, na ktorom si pred chvíľou lúskala svoje oriešky. A aj stromy, ktoré boli vedľa a - a dokonca aj ona - veverička Žofka, ako lúska oriešok!

„No ale toto!?" povedala ešte raz prekvapená Žofka. Hop - hop a už je opäť na svojom strome. Poriadne sa ponaťahuje, očistí si kožúšok a už sa aj predvádza. Skáče na vyšší konár a potom zasa späť na ten nižší, a opäť na ten vyšší, a na nižší konár... Ukazuje svoj krásny veľký chvostík, vďaka ktorému tak krásne letí vzduchom...

„No ale toto?^“ začudoval sa aj človek. „Tá veverička tuším chce, aby som ju namaľoval. No dobre. Je taká pekná, a šikovná, že si to zaslúži. Namaľujem ju, ako skáče z konára na konár." A už aj vymieňa dosku s plátnom a opäť sa púšťa do maľovania. Veverička Žofka vidí, ako ju človek pozoruje a usilovne opiera paličku raz do farebných machúľ na malej doštičke a raz o tú zvláštnu dosku pred sebou.

„Čo tam toľko poskakuješ?" zavolala na svoju kamarátku myška Ryska, ktorá si šla na pole pohľadať nejaké pšeničné semienka. Taká bola zaujatá poskakujúcou veveričkou, že si ani nevšimla toho Človeka, ktorý zaujal Žofku.

,,Pozri, tam je človek. A robí také čudo s tou paličkou a s tými machuľami, že o chvíľu budem

na tej doske, Čo je pred ním." Snaží sa vysvetliť svoje správanie myške veverička. „Určite tam budem mať aj svoj nádherný chvostík." Myška sa pozrie na človeka, chvíľku ho pozoruje a hneď so smiechom vraví kamarátke: „To je predsa maliar. A más pravdu, určite ti namaľuje aj ten tvoj krásny chvostík," povedala myška a hneď šla pozrieť do maliarovej tašky, ktorú mal na zemi, či tam náhodou nenájde syr. Vtedy zbadala hada Aladára, ako sa plazí trávou a tak sa schovala poriadne hlboko do maliarovej tašky. Lenže vtedy zbadal Aladára aj maliar. To ste mali vidieť. Štetec mu spadol do trávy aj paleta s farbami. Prestrašený začal poskakovať a utekať preč a kričal: „Had, had... pomóc, had..." a utekal čo mu len sily stačili.

„Usssstraššššenecccc," povedal had Aladár a plazil sa ďalej za slniečkom.

„Ryška vylez, Aladár je už preč," volala do tašky veverička Žofka na kamarátku. Spoločne si zvedavo obzerali maliarove veci. V taške bolo plno túb a fľaštičiek najrôznejších farieb.

„Všetko to tu smrdí a vôbec tu nič nevonia ako syr," povedala myška Ryška. Skočila na akúsi tubu a z nej vyletelo čosi zelené a rozplesklo sa to na Žofke. Tá mala na svojom kožúšku obrovskú zelenú machuľu.

„Hi, hi, hi, ty ale teraz vyzeráš ako strašidlo," smiala sa Ryška. Ako sa smiala, až sa za bruško chytala, narazila do malého pohárika a z neho sa na ňu vyliala červená farba. Zľakla sa a uskočila, ale vrazila do ďalšieho pohárika a z neho ju ostriekala žltá farba. Opäť uskočila a to zasiahla Žofku fialovou farbou. Žofka uskočila, ale skočila rovno na paletu. Na nej sa šmykla a kožúšok mala zrazu samú farebnú machuľu. Ryška jej chcela pomôcť vstať, ale tiež sa pošmykla na farbách na palete a to už tam boli zababrané obe. Pozreli jedna na druhú. Najskôr sa zľakli, no potom sa obe začali smiať.

„Vyzeráš ako strašiak do maku," smiala sa myška Ryška veveričke Žofke.

„A ty vyzeráš ako fašiangová maškara," smiala sa aj veverička myške. Keď sa z chuti zasmiali, chceli si kožúšky očistiť. Ale beda! Farba zaschla, na jazýčkoch im vôbec nechutila. A ani labkami sa nedala dať z kožúška dolu. „Čo len teraz budeme robiť?" preľakli sa tie dve. Nešťastné si sadli pod strom a lamentovali. Vtedy zbadali Človeka, ako opatrne ide po svoje veci. Rýchlo ich zbalil a utekal s nimi preč. „Ten sa tak zľakol Aladára, že sa sem určite už nikdy nevráti," smiala sa veverička Žofka. „Ty, Žofka, poďme sa skúsiť umyť ku studničke," navrhla myška Ryška. Obe kamarátky sa teda vybrali k vode. Farby sa vo vode rozpúšťali a tak si poriadne šúchali svoje kožúšky, až kým ich nemali úplne čisté. „Teraz si to už opäť ty, Ryška," povedala veverička myške.

„Aj tvoj kožúšok je už krásne čistučký," upokojila myška veveričku. „A čo budeme robiť

teraz?"

„Vieš Čo Ryska? Poďme o našom dobrodružstve porozprávať ježkovi Jožkovi. Určíte sa pri tom rozprávaní s nami podelí o dobré jabĺčko." Povedala veverička a tak sa obe kamarátky vybrali na návštevu.